DOM BEZ MAČKY JE AKO AKVÁRIUM BEZ RÝB
13. septembra sa v Trnave uskutočnila 4. Propagačná výstava mačiek. Rozhovor s jej organizátorkou, predsedníčkou Základnej Organizácie chovateľov a milovníkov mačiek Felis Tirnavia Mgr. Martou Vozárovou, ktorá je zároveň aj chovateľkou britských mačičiek, nám priniesla publicistka Iveta Pospíšilová.
V našom meste vyvíjajú činnosť viaceré občianske a záujmové združenia. Jedno z nich nesie už v názve lokálpatriotickú príslušnosť. V Občianskom združení Felis Tirnavia (felis – latinský názov mačky) sa šiesty rok stretávajú chovatelia a milovníci mačiek z Trnavy, ale aj vzdialenejších miest. S jednou zo zakladateliek, s Martou Vozárovou, sme sa stretli na sídlisku Na hlinách. Tu žije s dvoma synmi, manželom a troma prekrásnymi mačkami. Britskými Eliškou, jej dcérou Doxi a mierne neušľachtilým, ale rovnako krásnym šedým kocúrom Benjamínom. Pani Marta pôsobí na Gymnáziu Angely Merici ako zástupkyňa riaditeľa a profesorka biológie a filozofie. Práve tam sa počas Trnavského jarmoku konala 4. prezentačná výstava mačiek. Prečo mala dva roky pauzu, aj o tom sme sa ako „mačkárky“ pozhovárali.
Väčšina detí má pozitívny vzťah k zvieratám, začalo sa aj vaše nadšenie práve pre mačky v útlom veku?
Keďže sme v Trnave bývali v rodinnom dome, neodmysliteľnou súčasťou našej domácnosti boli vždy aj mačky. Takže moja láska k mačkám je vypestovaná už od detstva.
Hovoríte v množnom čísle, koľko ste ich teda zvyčajne mávali?
Priemerne dve, ale občas ich bolo aj šesť - sedem. Bývali sme však blízko hlavnej cesty, takže občas nám aj nejakú zrazilo auto. Ale zvyčajne chodili po dvore, samozrejme, zatúlali sa aj do okolitých záhrad k susedom. Prišli však iné, či už sa narodili starším mačkám alebo sa k nám pritúlali. Vždy tam bola prirodzená obnova genofondu. Vtedy som ešte nevedela, že lepšie je mačičku dať kastrovať, aby sa netúlala. Keď sa narodili mačiatka, usilovali sme sa ich umiestniť.
Čo ste si odniesli z domu do neskoršieho života s mačkami, keď ste ich začali cielene chovať a venovať sa aj propagácii tohto úžasného zvieraťa?
Musím sa priznať, že ako malá som mačky aj občas trápila. Nie v zmysle týrania, ale som ich vozila v kočíku namiesto bábiky. Tie neboli pre mňa také zaujímavé. Mačky boli vždy mojimi spoločníčkami aj zábavou. Moje detstvo bolo skutočne nádherné nielen vďaka rodičom a sestrám, ale aj našim zvieratkám. Okrem mačiek sme mali aj psíka. Potom som odišla študovať na vysokú školu do Bratislavy, tam som sa zamilovala do svojho súčasného manžela, presťahovali sme sa do bytu. Najskôr sme vôbec neuvažovali o zvierati v byte. Deti boli prvoradé. Ale ako dorastali, keď mali päť – sedem rokov, začal mi v našej domácnosti chýbať nejaký ďalší živý tvor. Keďže pes je náročnejší na starostlivosť, rozhodla som sa pre mačku. Odvtedy sú súčasťou našej domácnosti tu, Na hlinách.
Sú to dve tzv. papierové, čiže čistokrvné plemená britských mačiek a jeden kocúr, ktorý pripomína kartúzsku mačku, ale trojuholníkový tvar hlavy napovedá, že je to miešanec. Predstavte mi teda svoju mačaciu rodinku.
Prvá prišla do domácnosti Eliška, má desať rokov. Jej celé meno je Alischa von Huňady. Mala šesť vrhov mláďat, ktoré dnes žijú v rôznych kútoch Slovenska i v zahraničí, ale teraz je už sterilizovaná. Je Grandinteršampiónkou. Jej dcéra má francúzske meno Doux Bienaimé de Chardé, voláme ju skrátene Doxi, má šesť rokov a zatiaľ sa o mačiatka iba usilujeme. Šedý kocúr Beni prišiel ako druhý, ale je o pol roka od Elišky starší. Je to domáci kocúr.
Muži skôr inklinujú k psom, ako ste presvedčili manžela?
On má rád zvieratá, aj keď nie je taký fanatik, ako ja :) a ako každý muž, má rád poriadok. Takže musím viac upratovať, keďže mačky púšťajú chlpy, ale má ich rád.
Od začiatku ste sa rozhodli pre ušľachtilé plemeno s výhľadom na chovateľskú činnosť?
Nie, ako prvú sme mali v byte domácu mačičku. Ale robila som začiatočnícku chybu, že som ju brávala aj na chalupu. Jeden čas sa mi tam stratila. Keď ma manžel videl cestou domov v aute uplakanú, povedal: dobre, zadovážime si novú, ale s papiermi, a tá bude iba doma, aby nemala čo porovnávať. Nie je totiž pravda, že mačky sa v byte trápia. Pokiaľ nezažijú niečo iné, sú spokojné s tým, čo majú. A najmä také pokojné povahy, ako sú britské mačky. To bol prvotný impulz, potom prišlo chovateľstvo, výstavy a celý kolotoč. Keď prišla k nám domov, to som hneď videla rozdiel. Krásne modré očká, kvalita srsti, iná povaha, prirodzená vznešenosť. Každý mi radil, aby som si zaobstarala k nej ďalšiu mačku, keďže chcem chodiť na výstavy, aby si zvykla na mačaciu spoločnosť. Ako mladá rodina sme ale nemali prostriedky na dve chovné mačky, tak sme si na dedine zaobstarali Beniho, dali sme ho testovať, očkovať, neskôr kastrovať a sú odvtedy spolu ako nerozlučná dvojica.
Keď ste sa pustili do cieleného chovu, rátali ste s tým, že si tak trochu aj finančne pomôžete?
Nie, išlo mi v prvom rade mať mačiatka a tešiť sa z nich. Keď sme s chovom začali, rýchlo sme prišli na to, že to vôbec nie je zárobková činnosť, skôr stratová. Manžel o mne vravieva, že mám veľmi drahý koníček. Kto sa o mačky nestará poctivo, myslím krmivo, pravidelné očkovanie, odčervovanie, tak nechápe, prečo je cena čistokrvných mačiek taká vysoká. A ešte stále pritom chovateľ v pluse nie je.
V čom pre chovateľa spočívajú najväčšie úskalia?
V prvom rade treba mať šťastie a vybrať si kvalitné zvieratko. Nedá sa však automaticky predpokladať, že si kúpim mačku, budem mať veľa mačiatok a chodiť po výstavách. Nie vždy je to tak, príroda si to zariadi po svojom. Napríklad aj mojej Doxi sa zatiaľ nepodarilo mať mačiatka.
Vo svojich chovateľských začiatkoch ste získavali poznatky najmä z odbornej literatúry, či skôr z debát so skúsenými chovateľmi, na výstavách?
Možno je to aj tým, že som učiteľka, ešte som ani nemala mačku a už som sa vzdelávala. Stala som sa členkou chovateľskej organizácie v Bratislave. Tam sa predsedníčka smiala, že som jediná členka, ktorá ešte nemá mačku a už je členkou. Žiaľ, väčšina ľudí si nič vopred nenaštuduje, potom telefonujú, radia sa.
Z čoho má chovateľ najväčšiu radosť?
No zo samotnej mačky. Z jej pradenia, pozitívnej energie, bláznovstiev, ktoré stvára. Moje sú už staršie, usadlejšie, ale keď sú mladé, sú veselé, dynamické, stále niečo vymýšľajú. Benefit je v spoločnosti zvieraťa. Veľmi si vážim, že ich mám, lebo mi pomáhajú aj pri výchove mojich detí. Mačka je totiž podľa mňa najlepšie zo zvierat pomáha pri výchove detí, hoci k úplne malým deťom mačku neodporúčam. Mačka totiž určí hranicu, čo jej ešte je príjemné a čo už nie je. Toto mi nerob, lebo buď odídem alebo v horších prípadoch aj jemne poškriabem. Aj keď naše mačky sú veľmi pokojné, nehryzú ani neškriabu. Naše deti sa pri mačkách naučili, čo je to starať sa o niečo živé.
Aj vaše OZ Felis Tirnavia združuje nielen chovateľov, ale aj milovníkov mačiek.
Áno, máme pestrú paletu členov od špičkových chovateľov po majiteľov domácich mačiek. Najviac si ceníme práve ich. Chodia na naše stretnutia z čistej lásky k mačkám, bez výstavných ambícií, chcú sa vzdelávať.
Fungujete šiesty rok. Aké boli vaše začiatky?
Keď som ešte bola členkou Happy Cat v Bratislave, pribúdali členovia z Trnavy. Vtedajšia predsedníčka ma pobádala, aby som založila chovateľskú organizáciu aj v našom meste, že budeme aj spolupracovať. Skontaktovala som sa so Zuzkou Huňadyovou, ktorá je teraz našou poradkyňou v otázkach chovu, s Ľubkou Švecovou. Na začiatku sme dali dohromady jedenásť – dvanásť členov. Potom sme sa rozširovali hlavne prostredníctvom ústneho podania informácií, známych. Teraz je nás okolo päťdesiat, sme treťou najväčšou organizáciou na Slovensku. Takto sa podarilo zaplniť dieru v tejto oblasti v trnavskom regióne. V súčasnosti máme aj členov z Bratislavy, Banskej Bystrice.
Čo členstvo v organizácii dáva chovateľom? Ako vyzerá činnosť počas roka?
Hlavne spolupatričnosť, možnosť stretávať sa s ľuďmi s rovnakou diagnózou :). Je dobré byť s ľuďmi, s ktorými si rozumieme, keďže okolie nás často vníma ako trošku mimo normálu :). Naša priebežná činnosť sa sústreďuje najmä na poradenstvo. Komunikujeme mailami, telefonátmi. minimálne dvakrát do roka sa stretávame na schôdzach a občas len tak zájdeme na kávu. Usilujeme sa pomáhať, ak niekde potrebujú pomoc alebo radu. Ak sa zoženú nejaké peniaze, či už z členského alebo od sponzorov, poskytneme z nich depozitom alebo útulkom.
Nedávno som sa v Moskve v prípade jednej chovateľskej organizácie stretla so vzdelávacími aktivitami v oblasti liečby mačiek, etológie. Uberáte sa týmto smerom aj Felis Tirnavia?
Aj na našich výročných schôdzach mávame pozvaných odborníkov z radov veterinárov, výrobcov krmív. Určite by kontinuálne vzdelávanie bolo ideálnym, ale všetci trpíme nedostatkom času. Som si vedomá, že by sme mohli svoju činnosť vykonávať aj intenzívnejšie, ale momentálne to vzhľadom na pracovné povinnosti nie je možné. Ale v bežných rozhovoroch, či už v mojom prípade napríklad so študentmi alebo inými ľuďmi, sa dá veľa urobiť v osvete v prospech mačiek. O mojej záľube študenti vedia, dokonca mi maturanti aj venovali stolček s mačacou tematikou :).
Medzi aktivity občianskeho združenia patria najmä činnosti, smerujúce k propagácii mačky ako zvieraťa s mnohými pozitívnymi vlastnosťami a účinkami na človeka.
Zorganizovali sme štyri ročníky úspešných propagačných výstav. Tie sú špecifické tým, že sa mačky neposudzujú. Každý rok dávame medaile alebo malé poháre, ale bez posúdenia. O najkrajšom kocúrovi a mačke, aj výzdobe klietky rozhodujú hlasovaním návštevníci. Chovatelia sa chcú skôr pochváliť chovom. Okrem prezentácie mačiek, kde si ich návštevníci mohli aj pohladkať, sme pripravili napríklad súťaž v kreslení pre deti, predaj patchworkových mačiek, či tvorivú dielňu so šitím mačiek z ponožiek, predaj literatúry o mačkách od slovenskej autorky Jany Krajčovičovej či výstavu fotografií Mačky sveta. Dva roky sme mali v organizovaní výstav prestávku, pretože sme hľadali vhodnejší priestor. Zorganizovať výstavu je aj finančne náročné.
Isto aj personálne. Pomáhajú vám vždy aj vaši rodinní príslušníci. A to nielen manžel a synovia, ale aj dve sestry. Jedna sa stará o pravidelný prísun kávy, čaju, koláčikov pre vystavujúcich, druhá vedie tvorivé dielne. Ochotní sú aj vaši žiaci. Dievčatá sa venujú kresliacim deťom a zapájajú sa aj chlapci. Aj na výstave cítiť komornú, rodinnú atmosféru. Návštevnosť takmer ôsmich stoviek záujemcov svedčí o tom, že Trnave asi takéto podujatie chýba.
Prvý ročník prišlo tisíc návštevníkov. Možno je to aj tým, že tu sú mačky menej stresované, než na klasických súťažných výstavách. Je možnosť si ich pohladkať, aj sa viac pozhovárať s chovateľmi. Najčastejšie chodia na naše výstavy chovatelia domácich mačiek, ktorí tu majú možnosť bližšieho kontaktu a informácií o ušľachtilých mačkách. Vystavovatelia prezentujú mačky, z ktorých viaceré sú držiteľmi najvyšších ocenení. Tohto roku chovatelia britských mačiek Cvengrošovci zo Sládkovičova predstavili až päť jedincov. Samozrejme, záujem nás teší a keďže sem chodí aj veľa detí, verím, že ich láska k mačkám časom neustane.
Aká bola vaša spolupráca s mestom a miestnymi podnikateľmi pri usporiadaní výstav?
Sponzorov máme hlavne z radov výrobcov krmív. Tí nám zabezpečili ceny. Hľadáme možnosti spolupráce aj s mestom, aby sme získali vhodnejší priestor. Gymnázium nie je zlé, ale ide nám a o väčší komfort pre návštevníkov.
Pomáhate aj jednému depozitu v blízkosti Trnavy.
Áno, prostredníctvom jednej našej členky im posielame peliešky, suché krmivo. Nechceme depozit menovať, lebo najmä na jar a v lete sú stavy mačiek v uliciach alebo vyhodených na dedinách alarmujúce. Chceme skôr osvetou pôsobiť na ľudí, aby sterilizačné a kastračné programy našli podporu už aj v slovenskom prostredí.
Čo by vaša chovateľská organizácia najviac potrebovala okrem priestorov na výstavy?
Mladých členov, ktorí by prišli s novými inšpiratívnymi nápadmi. Sme otvorení širokému spektru chovateľov a milovníkov mačiek. Stačí zájsť na našu webstránku www.felistirnavia.szm.sk, tam nájsť prihlasovací formulár, vyplniť ho, poslať. Naša tajomníčka sa so záujemcami skontaktuje, trochu komunikuje o tom, čo chovajú, aké sú ich chovateľské plány, aby sme sa vyhli neserióznym chovateľom. Potom stačí zaplatiť ročné členské vo výške osem eur a a potom sa s nami môžu podieľa na spoločnom koníčku.
Najmä v mestách vedú medzi sebou večný boj tí, ktorí mačky v uliciach prikrmujú a tí, ktorým prekáža, že im sadajú na kapoty áut alebo chodia na pieskoviská. Ako by sa tento problém podľa vás mal riešiť v Trnave?
Aj tu by sme sa mali pozrieť do krajín, ktoré sú i v tomto smere vyspelejšie. Teda riešenie najmä prostredníctvom kastračných programov organizovaných organizáciami na ochranu zvierat v spolupráci s niektorými veterinármi v regióne. Určite je to humánnejšie, než mačiatka topiť alebo nechať mačky niekde zavreté v pivniciach domov vyhladovať. Samozrejme, keď sa kastrácie preženú, mačky chýbajú a množia sa hlodavce, nositelia a prenášači mnohých ochorení. Preto by sa tomu mala venovať špecializovaná organizácia, ktorá by riadila program kastrácií v danom regióne. Ale všetko je to o peniazoch, preto nedávam tomu u nás veľkú šancu na úspech.
Stretávate sa s mnohými ľuďmi, v škole aj mimo nej. Viete už s istotou otypovať mačkára?
Nie vždy, ale s istotou viem, aký človek by mačku mať nemal. To sú dominantné typy, majetnícke, ktoré vyžadujú poslušnosť, disciplínu. My mačkári? Okolie nás vníma často ako uletených, pretože sme ochotní venovať veľa času, energie, peňazí na zachraňovanie mačiek, starostlivosť o ne. Myslím si, že je dobré zachovať si zdravú hranicu, kde má mačička v mojom živote miesto. Hoci Doxinka ešte nebola mamou, nemienim rozširovať chovnú stanicu. Sme štvorčlenná rodina v byte, aby sme mali každý svoj priestor. Pretože mačka veľmi ľahko zblbne človeka a ten sa potom môže svojím koníčkom doslova nechať opantať.
Vo vašej útulnej a veľmi vkusne zariadenej domácnosti to máte pekne rozdelené. V chodbe majú mačky k dispozícií veľkú zostavu škrabadiel a plyšových plošín, niektoré menšie sa nachádzajú aj v byte. Aj mačacie záchody sú decentne ukryté. Na rôznych miestach sa stretávame aj s rôznymi suvenírmi v podobe mačiek. Je ich zbieranie vaším ďalším hobby?
Suveníry aj dostávam, aj ich sama kupujem. Je to v mojom prípade vždy určite vhodný darček. Ale keď niečo pekné vidím, tak si to kúpim. Ako vidíte, v mojom prípade sú ako dekorácie obľúbené najmä mačky a anjelici.
Počas školského roku máte veľmi presne určené pracovné povinnosti. Koľko času vám zaberie starostlivosť o mačky a čím ráno začínate?
Určite si ráno treba vyhradiť štvrťhodinku. Vyčistiť dve mačacie toalety, vymeniť vodu, nasypať granule, dať niečo, ako mi hovoríme, z mokrej stravy a trošku sa s nimi porozprávať, pohladkať. Ráno, hneď, keď vstanem, ma veľmi potrebujú. Takže najskôr sa venujem im. Až potom budím synov, lebo tým zase pár minút spánku navyše vzácnych. Keď prídem domov, zase si vyžadujú moju pozornosť, hlavne Doxy je na mňa neskutočne naviazaná. Keď si hneď nesadnem, a niekedy sú také dni, že nemám čas, mňauká a motá sa mi pod nohami. Ona má totiž veľmi rada, keď si ku mne môže ľahnúť, otiera sa a pradie. Sú niektoré dni, kedy je to obmedzené iba na servis a na hladkanie čas nie je. Ale keďže sme štyria, vždy sa nájde dakto, kto sa im venuje.
Mačky sú veľmi empatické. Zvyknú si na režim chovateľa. Poznajú ranné rituály, večerný program, zvyknú si aj na nočný spánok, ktorý im prirodzene nie je veľmi vlastný. Dokonca vedia, kedy prichádza víkend, vtedy sú domáci viac s nimi. Je to takto aj u vás?
Áno, sú veľmi vnímavé a poriadne:) Manželova jediná podmienka bola, že môžu byť aj tri, len do spálne nie. Hoci niektorí majitelia so svojimi mačkami spávajú, u nás je spálňa tabu. Ale vynahradia si to u mojich synov. Hlavne ten mladší má Benjamína ako plyšáka. Aj keď má šestnásť rokov, celú noc prespí s ním v objatí. V noci nebehajú, nemňaučia, akceptujú náš spánok, majú vynikajúcu povahu. Iba keď cez víkend dlhšie spíme, že to potiahneme do ôsmej, tak jemnúčko začnú mňaukať, aby sme na nich nezabudli.
Mohli by ste dať chovateľom aj zopár rád? V prvom rade, aké predpoklady by mal mať človek, ktorý sa rozhodne chovať mačku?
Prvým cieľom by mala byť mačka samotná, nie úspechy na výstavách a počet mačiatok. Lebo potom môže byť nespokojný, dáva to mačke pocítiť a mačky sú veľmi háklivé na negatívne emócie. Takže v prvom rade vybrať si vhodné plemeno k sebe z hľadiska temperamentu a času, ktorý mu môže venovať. A potom sa seriózne venovať štúdiu literatúry, chodiť na výstavy, rozprávať sa s chovateľmi. Odporúčam, s viacerými, aby zbytočne nerobili začiatočnícke chyby, ktoré sa ťažko naprávajú. Tam, kde je pohodová atmosféra, aj mačka bude pokojná a spokojná. Určite by mačka nikdy nemala ísť do rodiny, kde jeden člen vyslovene mačku nechce alebo ich neznáša. Tam by trpela.
Ktoré to sú?
Najčastejšie je to rýchla kúpa bez rozmyslenia, bez toho, aby si mačky poriadne pozreli. Niekedy som úplne zhrozená z mailov typu: Kedy budete mať mačiatka, pošlete ich aj vlakom? Ľudia si myslia, že ak chovateľ chce vedieť, kam mačka ide, do akého prostredia, žiada občas správy a fotografie, je to obmedzovanie. Naopak, znamená to, že chovateľ sa zaujíma a bude novému majiteľovi doživotne k dispozícii radami. Určite netreba mačku kupovať podľa ceny, lebo veľmi lacné mačky alebo plemená bez papierov, tam je riziko chorôb, príbuzenskej plemenitby a to sa vždy neskôr prejaví. A potom u veterinára nechá oveľa viac peňazí, ako keby si kúpil mačky z testovaného zdravého chovu.
Deti a mačky? Kedy je vhodná táto kombinácia?
Radila by som šesť a viac. Samozrejme, predali sme mačiatko kocúrika mladým manželom do Pardubíc, dnes už majú dve deti, ktoré s ním vyrastali odmala. Ale to je iná situácia, ako keď príde mačka do domácnosti napríklad k trojročnému dieťaťu. To by ju bralo ako hračku. A to si určite mačka nenechá.
Opačná veková kategória – mačka a starší človek?
Určite zviera pomáha. Psík núti k pohybu a k sociálnej komunikácii. Ale vo vyššom veku, kedy už človek nemá toľko síl na starostlivosť, je mačka vhodnejšia.
O psoch a ich chovateľoch sa hovorí, že sa neraz na seba podobajú. V prípade človeka sú to hádam len oči, ktoré majú niektorí podobné s mačkami. Aké plemená by ste odporúčali rozličným typom ľudí, najmä z hľadiska temperamentu?
Čím sú aktívnejší a majú viac času, tým viac môžu ísť k orientálnym plemenám a siamským mačkám, ktoré sú veľmi komunikatívne a naviazané na človeka. Perzské alebo britské mačky sú skôr pokojnejšie. Ale nemožno sa riadiť iba plemenom, lebo aj v rámci neho sú rozdiely v genetických líniách. Treba zainvestovať a ísť sa pozrieť do viacerých chovných staníc na mačiatka. Ono je to o pocite. Platí, že človek vycíti, aké mačiatko k nemu patrí. A aj mačka si často vyberie majiteľa. Treba vidieť, odkiaľ mačiatko pochádza, akí sú chovatelia, nekupovať len na inzerát.
Mačky a alergia na srsť. Tento problém už pravdepodobne vyriešilo „holé“ plemeno sphynx.
To trošku vyvediem z omylu. Samotný najväčší alergén je práve v slinách mačiek. Keď sa sphynx slinami umýva a človek ho potom pohladká, môže vzniknúť alergická reakcia. Poviem ale vlastný príbeh: ako mladá som mala polyvalentnú alergiu na všetko, od jari do jesene som kýchala. Trvalo to od puberty až dovtedy, kým som nemala mačku v byte. Lietajú tu chlpy všade, ale možno práve pozitívnym nastavením som sa vyliečila zo všetkých alergií. Takže im ďakujem, že ma aj vyliečili. Ale neodporúčam to ako všeobecný recept.
Pradenie je pre človeka veľmi príjemné, upokojujúce. Využíva sa rovnako ako dotyk aj vo felinoterapii. Venovali ste sa niekedy liečbe prostredníctvom mačky?
Keď som začínala s chovom, ponúkla som jednému materskému centru Deň s mačkou. Vzala som tam Elišku a Benyho, prišli rodičia s deťmi, ktorí mali záujem. Mohli sa mačiek dotýkať, hladkať ich, zhovárali sme sa. Bolo to veľmi príjemné podujatie. Ponúkla som projekt aj materským školám, ale tam som nenašla odozvu. Pochopiteľne, mohli by tam byť deti s alergiami a podobne.
Čo je podľa vás vo vzťahu mačka – človek najväčším prínosom pre obe strany?
Myslím, že je to vzájomne obohacujúce. Mám živého tvora, starám sa oňho, viem, že ma doma niekto čaká. Tam, kde je väčšia rodina, je viac zábavy. Keď máme nový vrh, nepotrebujeme počítač ani televízor. Máme živý, dlhotrvajúcejší seriál. Je to zvláštne, že práve zvieratá nás učia byť ľudskejšími, tolerantnejšími, vnímavými, obetavými. Práve mačka vôbec nie je falošná. Ona je veľmi pravdovravná. Dá vám hneď najavo, či je hladná, či vás potrebuje alebo nie, Naproti tomu psík je taký oddaný, že sa vám bude vždy snažiť vyhovieť. Mačka je nám ženám naozaj bližšia. Čo momentálne cíti, to aj dá najavo.
„Mačka je stelesnením absolútnej poctivosti: ľudia z rôznych dôvodov skrývajú svoje pocity. Mačky nikdy.“ (Ernest Hemingway)
Autorka: Iveta Pospíšilová
Foto: Marta Zelinková